Pamätník Lev

V roku 1734 tu bol na pamiatku tohto víťazstva  a na česť padlým postavený kamenný obelisk. V roku 1896 bol vymenený za bronzového leva od sochára Vojtecha Markupa. Súsošie leva v obrannom postoji, ktorý prednou labou dlávi tureckú vojnovú zástavu, predstavuje dnešný pamätník víťazstva nad Turkami. Na štvorhrannom kamennom podstavci pomníka je latinskí nápis, ktorý v slovenskom preklade znie takto:

Zastav sa, pútnik! A čítaj.
Na tomto poli padli v jeden deň z jednej rodiny
štyria nepremožiteľní hrdinovia:

Ladislav – gróf Esterházi, večný majiteľ hradu Fraknó,
radca Cisársko-kráľovskej vzešenej komory a hlavný veliteľ pevnosti v Pápe.
František Esterházi, hlavný veliteľ pevnosti v Ďarmotách.
Tomáš Esterházi, zástupca veliteľa Levického hradu.
Gašpar Estreházi, rytier Zlatej ostrohy.

Turecký boh vojny neuspel pri Esterháziovcoch,
chcel byť smrtonosný, ale nebol,
lebo mužov, ktorých usmrtil, nezničil úplne.
Tu vykvitla esterháziovská trojruža, znovu purpurovo sfarbená
krvou štyroch hrdinov.
Toto je teda Marsovo pole, ktoré nemá ani Rím.
Uhorsko zaň vďačí esterháziovským hrdinom.

Veľkovozokánsky lev sa vrátil.

Tak, ako všetko  v živote má svoj príbeh, nie je tomu inak ani pri našom Veľkovozokánskom Levovi. Písal sa rok 1652 , keď sa na mieste pamätníka odohrala krutá bitka medzi Turkami, ktorým velil Kara Mustafa  a kresťanským vojskom, na čele s novozámockým hradným kapitánom, grófom Adamom Forgáčom. Turecké vojská, v počte asi 4000 mužov, boli nad Veľkými Vozokanmi zastavené. Proti početnej presile Turkov sa postavilo približne 1000 jazdcov a 300 pešiakov na strane Uhorským vojsk. Do boja výdatne zasahovali sedliaci, vyzbrojení len pracovným náradím. V tomto neľútostnom boji padlo asi 800 Turkov a 48 bojovníkov z radov Uhorských vojsk. Medzi nimi boli aj štyria členovia grófskej rodiny Esterházy  - František, Tomáš, Gašpar a Ladislav. Na počesť padlých šľachticov dal ostrihomský veľkoprepošt Imrich Esterházy v roku 1743 postaviť kamenný pomník. Keďže zub času postupne zničil kamenný pomník, rozhodla sa rodina Esterháziovcov postaviť nový, veľkolepejší, ktorý mal pripomínať túto tragédiu. A tak v roku 1896 postavili nový kamenný pomník, na ktorom sa hrdo  vypína bronzový lev. Bola to  veľmi šľachetná myšlienka. Musíme si uvedomiť, že pamätník bronzovej sochy Leva, je jedinou monumentálnou pamiatkou na Slovensku, ktorá pripomína pravdepodobne najväčšie  víťazstvo kresťanského vojska nad Turkami.  Toto je príbeh nášho leva, ktorý napísali dejiny a história,  jednoducho život.

Počas jeho 117 – ročnej existencie sme zaznamenali na ňom aj kroky vandalizmu. V roku 1996 boli porozbíjané mramorové tabule s informáciami o soche a o dôvodoch jej umiestnenia v poli za dedinou. Začiatkom deväťdesiatich rokov neznámi páchatelia odcudzili kópiu zdobenú polmesiacom a konským chvostom, ktorú zvieral lev. Postupne sme tento monument opravami menšieho rázu zachraňovali z rozpočtu obce a za finančnej podpory Nitrianskeho samosprávneho kraja. Úprimne sme sa tešili z toho, že sa nám darilo zachrániť to, čo má dlhodobú históriu a nevyčislíteľnú hodnotu.

Príbeh, ktorý som Vám  priblížila, bol písaný odžitými rokmi. Mnohí z Vás ho  určite poznali. No príbeh, o ktorom Vám teraz porozprávam bude raz možno neuveriteľným, ale skutočným pre budúce generácie.

6. septembra 2013 sa v médiách  objavila správa, že poltonovú  bronzovú sochu Veľkovozokánskeho leva sa niekto pokúsil ukradnúť. A najhoršie je, že to nebol žiaden internetový hit. Bola to skutočná pravda. Súsošie bronzového leva, ktoré majestátne trónilo na mramorovom podstavci 117 rokov, prežilo celé storočie a dve svetové vojny, no takmer neprežilo nájazd zberačov farebných kovov.

Zlodeji však z neznámych príčin svoj úmysel nedotiahli do konca. Lev ostal ležať  popílený na viacerých miestach  v kríkoch pri podstavci. Zastavili ich najedované sršne sídliace v útrobách kovovej sochy ? Náš bronzový len možno práve vďaka ním neskončil na dvore zberných surovín.

„Vieš, že máš leva na zemi ?“ oznámil mne a mojej kolegyni Angelike okoloidúci cyklista Martin. Bolo ťažké mu uveriť, ale keď som to videla, ťažko bolo ubrániť sa dojatiu.

Polícia začala trestné stíhanie pre prečin poškodzovania a znehodnocovania kultúrnej pamiatky.  Za tento trestný čin, hrozí dosiaľ neznámemu páchateľovi trest odňatia slobody na jeden rok. No náš lev bol tak poničený, že musel byť na rehabilitačnom pobyte  u akademického sochára Ladislava Sabu v Galante až celé štyri roky.

Tento príbeh mal však šťastný koniec. Lev sa do Veľkých Vozokán opäť vrátil. Pri tejto príležitosti  by som chcela úprimne poďakovať všetkým, ktorí sa  podieľali na šťastnom konci tohto príbehu, či už morálne, alebo finančne. Nebolo by to  možné bez finančnej podpory Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, počas pôsobenia p. ministra Mareka Maďariča a Nitrianského samosprávneho kraja, na čele s predsedom  Milanom Belicom. Veľké poďakovanie patrí reštaurátorom záchranenej a obnovej sochy. Poďakovanie vyslovujem aj mojej rodine a všetkým, ktorí so mnou verili, že lev sa vráti na miesto kde sa odohrala veľká historická udalosť, ktorá bola kľúčová pre ďalší historický vývoj.

Ďakujem ešte raz všetkým, lebo bez Vašej pomoci by sme náš sen o zachránenom a opravenom levovi asi nedosnívali.

Lev od svojej existencie dotváral identitu a bol symbolom našej obce, ktorá je úctihodnou  814- ročnou dámou, obklopenou lesmi, poľami a rozsiahlymi lánmi žiariacich slnečníc. Cítiť tu pokoj, pohodu a skutočný dedinský život, odtrhnutý od zhonu veľkých miest. Chráňme si ju a prácou rúk i umu prispievajme k jej rozvoju a skrášleniu, aby sme v nej vytvárali stále niečo dobré a pekné.

Ing. Justína Pálková, starostka obce